Aprílový jarno-ZIMNÝ tramp
Mrazivý vander v Slanských vrchoch
Malá Fatra, hrebeňovka
Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Po hranici cez Poloniny
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Ide sa na Kloptaň
Ide sa na Kloptaň

Ide sa na Kloptaň Asi som to tušil. Ako ináč by som to vedel vysvetliť? Ešte dobre, že som stôl odniesol späť pod strechu chaty. Zaľa [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Poloniny, výstup na Kremenec
Poloniny, výstup na Kremenec

Poloniny, výstup na Kremenec Ako sa dá za 10 sekúnd vstúpiť na územie troch krajín? Niektorí by to zvládli určite aj rýchlejšie, možno a [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúca časť:


Skratka do Poproča

Prešiel som krížom cez cestu, k prístrešku. Tam mala byť voda. Dlhý stôl a lavice boli chránené prístreškom, vyvýšené ohnisko pod strechou a prameň. Kohútik som už z diaľky jasne rozoznával.

Ideálne miesto, všetko pokope. Akurát kohútik uzatvorený a voda netiekla. Murované pramenisko s kovovými rúrkami. Asi to bolo príčinou prečo voda netiekla. Ešte bolo chladno, plno snehu a potrubia asi ešte nesfunkčnili. Ja by som sa obával toho, aby mi to mráz neroztrhol. No, hádam nejakú vodu niekde nájdem.

Prešiel som okolo novej veľkej kadibudky a pokračoval som po asfaltke smerom dole do doliny. Voda asi nebude tiecť hore brehom? Voda asi nebude tiecť hore brehom

Hľadanie vody

Vykračoval som si po asfaltke a sledoval som húštinu po mojej pravej strane. Asi tam už voda bola, len mne sa nechcelo predierať cez húštinu k vode. Ako som chodil moje kroky vydávali na štrku pravidelný šušťavý zvuk, ktorý sa miešal aj s iným. Zastal som. Jasné, počujem zurčanie vody v koryte.

Ráno pri útulni Polianka, Volovské vrchy  Po červenej, zasnežená asfaltka, Volovské vrchy  Na hrebeň je ešte ďaleko, Volovské vrchy

Prešiel som ku korytu a tam plno vody na štrkovom podloží. Bez problémov som začal naberať vodu. Zobral som echo a ním som naplnil 3 l hydrovak a aj do echa som nabral vodu.

Vracal som sa späť k útulni sem‑tam sa mi podarilo z echa pár kvapiek vyliať, ale väčšina dorazila do útulne.

Pelech

Špekuloval som, kam si dám hamaku. Vo vnútri útulne bolo príjemne. Bolo kde sadnúť, bol tu stôl, stoličky, okno, cez ktoré som videl von. Žiaľ neboli tu žiadne skoby na zavesenie hamaky.

Jednotlivé kóje ležoviska boli oddelené masívnymi zvisle stojacimi hranolmi. Tak jednu stranu hamaky budem mať kam zavesiť. Ale kam dám druhý koniec? Už som sa zmieril s tým, že budem mať otvorené dvere a druhú stranu zavesím na hranol, ktorý je zvonka.

Objavil som skulinku, ktorou sa mi podarilo prevliecť závesné popruhy hamaky. Tak bol aj vlk celý a ovca sýta. Či, presne naopak?

Večer a noc

Topánky sa mi „sušili“. Uvážiac teplotu vo vnútri 4,9° C, o nejakom sušení nemohlo byť ani reči. Vonku pred útulňou to bolo ešte o 2,4° C menej. Hamaku som si už vyskúšal a vôbec sa mi z nej nechcelo.

Uvaril som si večeru, teplý čaj, do ktorého som si primiešal trocha alkoholu. Už som to potreboval. Nie ten alkohol, ale ten teplý čaj. Teplé jedlo som mal na Kloptani, kde som si horúcou vodou z termosky zalial hrnčekovú polievku. Vodu som pil z prameňov a teplota pramenitej vody bola nízka. Jasné, že sa to prejavilo aj na mojom hrdle.

Bežkárka pod hrebeňom Volovských vrchov  4. krát na hrebeni Volovských vrchov

Prezliekol som sa do spacieho, prikryl som sa dekou a snažil som sa zaspať. Ležal som a kľudne som dýchal. Pri každom jednom výdychu sa mi z hrdla vydral chrapčivý zvuk. Odkašliaval som. Nepomáhalo to. Nevedel som kvôli tomu zaspať.

Nakoniec som to vyriešil tak, že som vypil aj zvyšní čaj a spánok po chvíli prišiel aj sám. Ani neviem, či som chrapčal alebo chrápal. Už som spal, už mi to bolo jedno, lebo som nič nepočul.

Slnečné ráno

Ráno o 07.50 h. bola teplota vo vnútri útulne rovných 7° C. To sa už do vonkajších stien usilovne opierali hrejivé slnečné lúče.

Vyskúšal som kadibudku. Poslúžila. Uvaril (zalial horúcou vodou) som si skvelé lyofilizované jedlo. Tentoraz som mal Chili con carne. Sadol som si pred útulňu, kde svietilo slnko a pomaly som si vychutnával uvarené jedlo.

Znova na hrebeň s presileným kolenom

Poriadne som pozametal celú útulňu, odpadky som si zbalil do batoha. Útulňu Polianka som opúšťal o štvrť na deväť. Batoh na chrbte. Koleno sa cez noc ako‑tak pozbieralo, ale cítil som, že to nebude ono.

Výhľad na Vysoké a Nízke Tatry, Volovské vrchy  Výhľad na Vysoké Tatry, Volovské vrchy

Nechcel som vystavovať koleno prílišnej záťaži, preto som sa rozhodol, že pôjdem po červenej hore na hrebeň. Viedla po asfaltke, síce hore, ale ako inak by som sa mal dostať na hrebeň?

Dumal, som, že už keď budem pod hrebeňom, tak si to reznem hore krížom. Veď tých pár desiatok, maximálne stovku metrov prejdem. Nie, neprešiel som.

Slnečná cesta po zasneženej krajine

To že som na asfaltke som len tušil. Celá cesta bola pod snehom. Slnko krásne svietilo (na slnko si ešte spomeniem) a bola to radosť vykračovať. Predo mnou sa objavovali výhľady na hrebeň. To nie? To ešte mám ísť tak vysoko?

Panoráma Vysokých a Nízkych Tatier zo Spálenice, Volovské vrchy

Bolo teplo. Ja som bol oblečený v čiernom a šľapal som do kopca. Prehrieval som sa. Vyzliecť bundu nemalo zmysel. Mal som ju len rozopnutú a cítil som každý vánok, ktorý sa dostával pod bundu. Vzduch bol ešte dosť mrazivý. Tak som si rozopol všetky možné vetracie otvory, ba aj zips na rázporku som mal stiahnutý. Čapica bola podľa potreby buď na hlave alebo v ruke.

Skratka na hrebeň

Dostal som sa až k miestu, kde som si to mal reznúť hore na hrebeň. Prudká zvážnica a hromada snehu. Zase až tak dobre sa moje koleno necíti. Tak som pokračoval smerom hore po zasneženej asfaltke.

O niečo ďalej a vyššie som sa dostal k zvážnici, kde boli bežkárske stopy. Šiel som tadiaľ a dával som si pozor, aby som nepošliapal vyjazdené bežkárske stopy. Dokonca som stretol aj jednu bežkárku! Ešte jedná zákruta vľavo a som hore.

Na hrebeni

Dostal som sa na hrebeň - 4. krát.  K začiatku/koncu asfaltky, ktorá vedie do/zo Zlatej Idky. Bol som pri pamätníku SNP.

Vysoké a Nízke Tatry od Bieleho kameňa, Volovské vrchy  Opäť Vysoké Tatry, Volovské vrchy

Sadol som si na lavicu, chrbtom otočený k slnku, ktoré ma príjemne hrialo. Tu na otvorenom hrebenivietor pofukoval o niečo viac, ako pod hrebeňom. Zjedol som si svoju ovsenú tyčinku. Chytil som si koleno a rozmýšľal som. Mám ísť dole do Idky? Nie.

Pomaly som vykračoval smerom k Trohánke. Minul som Spálenicu, ba aj Biely kameň. Oku lahodili prekrásne výhľady na Tatry, či už Vysoké alebo Nízke.

Ja som sa vybral smerom na Rozsypaný kameň a do Poproča.

Klesanie

Zo začiatku to bolo super. Cesta mierne klesala. Všade sneh, sem-tam som sa šmykol, no koleno ani veľmi neprotestovalo. A potom to prišlo!

Schádzam do Poproča, Rozsypaný kameň, Volovské vrchy  Chodník viedol korytom, Volovské vrchy  Dole to už bolo bez snehu, Volovské vrchy

Od Rozsypaného kameňa to bolo klesanie prudkým žľabom. Snehu bolo pomenej. Akurát tak menej, aby mi to dokázalo znepríjemniť chôdzu. Málo na to, aby som v snehu mohol cítiť oporu pre nohy, ale nie tak málo, aby to so mnou nešmýkalo.

Zišiel som prudkým klesaním, cestička sa rozšírila na cestu. Bolo mi veľmi teplo. Bol som aj nižšie, už ani vietor tak nepofukoval ako hore na hrebeni. Mal som toho dosť.

Hodil som batoh na zem, vyzliekol som si bundu a zostal som len v merino triku s dlhým rukávom. Vycapil som sa na zem a odpočíval som s tvárou otočenou smerom k slnku. Teraz by sa mi hodil klobúk! Na zakrytie tváre.

Ďalšia skratka

Dosť bolo leňošenia. Koleno sa ako-tak držalo, tak hor sa novým dobrodružstvám. Opustil som modrú turistickú značku a rezol som si to doľava. O malú chvíľu sa zvážnica rozdvojovala, jedna – tá naľavo sa zvažovala do doliny. Tá druhá šla pekne po vrstevnici. Pozrel som sa do mapy a usúdil som, že nechcem klesať do doliny. Koleno sa mi poďakovalo.

 Jama. Umelá, či prírodná? Volovské vrchy  Viditeľná telekomunikačná veža a radarová stanica na Kojšovej holy, Volovské vrchy

Obchádzal som Hrb. Hrb je vrch vysoký 947 m n. m., to len, aby nedošlo k nejakému omylu. Sprvoti som uvažoval, že vyleziem aj na Kobyliu horu, ale s mojím namáhaným kolenom to neprichádzalo do úvahy.

Pomaly som obchádzal Hrb a obdivoval som výhľady na masív Kojšovej hole. Videl som vykrývač nad chatou Erika (kde som bol) a aj kupolu na Kojšovej holi. Cesta, po ktorej som šiel, sa prudko stáčala dole, no ja som pokračoval ďalej. Nevýrazný chodník ma zaviedol k zvážnici, ktorou som aj chcel ísť. Ušetril som si klesanie a následne aj stúpanie.

K prameňu a k chate

Mal som zálusk na prameň, ktorý sa mal nachádzať neďaleko križovatky lesných ciest, ktoré vytvárali skoro rovnostranný trojuholník. Najprv som zbadal, klasické pramenisko. Dole rozmočená cesta a prameň nikde. Zložil som batoh, s tým, že vyleziem hore do svahu a popozerám sa.

Cesta sa prudko stočila dole, Volovské vrchy  Prameň s hrnčekom, pod južným úpätí Hrbu, Volovské vrchy

Keď som už mal batoh dole, tak som si všimol modrý hrnček. Hneď potom aj prameň, ktorý bol pri ceste. Preniesol som si batoh bližšie k prameňu, vybral fľašu a začal som piť. Áno, mal som ešte vodu v hydrovaku, no tú som si šetril na pochod.

Ďalej som schádzal do doliny miernymi klesaniami. Prešiel som popod elektrické vedenie, ktoré vedie z Poproča do Zlatej Idky. Prešiel som ešte pár stoviek metrov a ocitol som sa pri poľovníckej chate Anička.

Zložil som batoh, vybral som si rožok, ktorý mi ešte zostal a pustil som sa do neskorého obeda. Bolo necelých 13° C a zasa som sedel chrbtom k slnku, tak som sa mal výborne.

Poľovnícka chata Anička, Volovské vrchy  Ohnisko a sedenie pri Poľovníckej chate Anička, Volovské vrchy

Štôlňa

Od chaty som nepokračoval po ceste, lebo som sa chcel dostať k štôlni a neskôr k miestu zvanom „K čistým prameňom“. Tak znova klesanie.

 

Staré štôlne nevydávajú svoje tajomstvá tak ľahko. Vedľa cesty som si všimol až príliš pravidelný geometrický útvar. To nebude prirodzené. Obzeral som si okolie a zbadal som štôlňu. Vyššie, aj jej prepadnutý strop.

Štôlňa nad Popročom, Volovské vrchy  Vchod do štôlne nad Popročom, Volovské vrchy  Prepadnutý strop štôlne nad Popročom, Volovské vrchy

Schádzal som ďalej po otrasnej ceste. Vodou vymleté koryto, malo strmé strany a na dôvažok tam bolo aj plno konárov od prečistenia krovísk pod elektrickým vedením.

Došiel som „K čistým prameňom“. Predpokladal som, že budem niekde pri nejakej vode, ktorá tu pramení. Nakoniec sa z tohto miesta sa vykľula kaplnka.

Do Poproča

Po lesnej cestičke som si to nasmeroval do Poproča. Ešte som si dohadoval odvoz domov, ktorý ma mal čakať v Poproči. Miernym lesným terénom som sa kľukatil do Vlčej doliny.

Vyšiel som najprv na veľkú lúku, cez ktorú pretekal ľavobrežný prítok potoka Olšava. Minul som prístrešok s ohniskom a prameňom, kde už sedeli turisti. Hneď ma ponúkali životabudičom. Odmietol som, lebo ma ešte čakala cesta domov a mal som ísť autom.

Príjemná zmena

Včera ma priviezol Milan, tak som očakával, že ma aj odvezie. Milan neprišiel, ale poslal svoju manželku Marcelku. Pre mňa to bola príjemná zmena. Či aj pre Marcelku to neviem, lebo som bol spotený a určite som ani nevoňal ako Chanel č. 5.

Kaplnka "K čistým prameňom", Volovské vrchy  Lúka pri Vlčej doline, Volovské vrchy

Až keď som sedel v aute, som si uvedomil, že mi horí tvár. Spomenul som si na tú záľahu bieleho snehu, od ktorého sa slnečné lúče odrážali. Aj na to, ako som počas mojich prestávok, nastavoval slnečným lúčom svoju tvár.

PS: Doma som tvár viackrát ošetril prípravkom po opaľovaní. Čiastočne to pomohlo. Nos a uši sa mi síce zlúpali, ale zvyšok bol celkom v poriadku.

PS1: Novisovi som zaslal prejdenú trasu a skonštatoval: Celkom dobrá skratka z Medzeva do Poproča. Z Medzeva do Poproča je vzdušnou čiarou cca 6 km.
Ja som „skratkou“ prešiel 37 km.

Štatistika trampu:

Prejdených: 27,34 km
Stúpania: 1 967 m
Klesania: 1 981 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár