V zasneženej krajine
Predchádzajúca časť:
Ráno, ako vždy na zimnom vandry, sa mi vôbec nechcelo z teplého spacáka. Do tej mrazivej zimy? Nie! Pozrel som sa, ešte stále som nevyliezol zo spacáka, na lúku a videl som východ slnka. Krásny, oranžový.
Vyleziem a pôjdem k prístrešku, kde by mal byť východ slnka ešte krajší? Nejdem. V tej zime, určite nejdem! Nakoniec som si povedal, keď už som tu…
Impozantný výhľad
Tak som vyliezol z teplého spacáka navliekol som si topánky, ktoré som si ešte večer poriadne roztiahol. Ináč by som si ich asi ráno neobul. Boli dokonale zmrznuté. Zobral som foťák a šiel som k prístrešku na lúku.
Neľutoval som! Už len kvôli tomuto jednému záberu sa oplatilo prísť do tej mrazivej zimy. Slnko už bolo trochu nad kopcami, zlatistými lúčmi zafarbilo primrznutý sneh, ktorý sa ligotal ako koberec s vysypanými diamantmi.
Patálie s hamakou
Vrátil som sa k búde, kde som bol celú noc, dal som si ovsené vločky s ovocím. Teda zalial som si ich ešte stále horúcou vodou, ktorú som mal v termoske. Začal som sa baliť. Najprv som si zbalil spacák. Neviem prečo, ale pri balení spacáku sa vždy zohrejem 
. To vieš, narvať zimný spacák do obalu, to nie je len tak.
Pustil som sa do hamaky. Včera večer som si ju pripevnil ako sa dalo. Ráno som však potreboval popruhy uvolniť. To sa ľahko povie, ale ťažko sa to robilo. Na jednej strane bol popruh zašprajcovaný o trám. Popruh šiel ponad trám, kde bola škára presne taká akú som potreboval. Tým, že som ju v noci zaťažil sa popruh zaryl do tej škáry a nevedel som ho uvoľniť. Nakoniec, horko-ťažko, som ho uvoľnil a jeden koniec hamaky bol voľný.
Ostával mi už len druhý koniec. Tam, som nemal žiadny trám ani škáru, kde by sa mi popruh mohol zašprajcovať. Ten druhý koniec som pre istotu zauzlil, aby som popruh nemal taký dlhý. Jasné, že sa uzol cez noc zatiahol!
Už som bol rozhodnutý, že obetujem popruh a odrežem uzol. No, nedalo mi. Vystrúhal som z konárika špičku, ktorou som sa snažil uzol uvoľňovať. Asi po 10 minútach a troch zlomených špičkách sa mi to aj podarilo.
Kam so snežnicami
Zbalený som už bol, tak už len dilema, kam so snežnicami. Na batoh? Na nohy? Dal som ich na batoh a vyrazil som po červenej, kde boli vyjazdené koľaje. Aj preto som snežnice na nohy nedával. Koľaje skončili asi po 20 metroch. Evidentne bolo vidno, že auto, ktorého pneumatiky urobili koľaje, už ležalo na bruchu. Teda spodkom už šúchalo sneh na ceste. Auto to vzdalo, no ja nie.
Ešte chvíľu som pokračoval a brodil som sa snehom. Nakoniec som to vzdal aj ja. Nasadil som si snežnice a šlo sa mi o niečo ľahšie. Všade bol premrznutý jemný prašan, ktorý ani nekládol veľký odpor. Napriek tomu, bola chôdza po snehu zo snežnucami memnej namáhavá, ako bez nich.
Malá Márovka
Došiel som k Malej Márovke. Neviem prečo sa volá „Malá“, veď rozlohou je omnoho väčšia ako tá „Veľká“. Možno teraz, ale v minulosti to mohlo byť naopak.
Keď som putoval po Poloninách a schádzal som k Ruskému sedlu, sledoval som informačné tabule, kde boli aj dobové fotografie. Ani veriť sa mi nechcelo, že za 100 rokov sa môže okolitá krajina tak veľmi zmeniť.
Možno to bolo podobne aj s tými „Márovkami“. Vyšiel som trochu na lúku, urobil som si pár fotiek. Naozaj len pár, lebo slnko mi svietilo do objektívu. Niekedy aj so slnkom v zábere sa dajú urobiť pekné fotografie. Fotka 1, Fotka 2, Fotka 3, Fotka 4 a ešte pár, by sa ich našlo.
Zasnežená cesta
Žiadne stopy, panenský sneh. Čím som šiel vyššie, tým to bolo namáhavejšie. Bolo viac snehu a dostavovala sa aj únava. Ja som nebol unavený, len svaly na nohách protestovali. Cítil som, že keď nebudem robiť pravidelné prestávky, tak mi vypovedajú poslušnosť.
Pred vandrom som síce urobil nejaké tie opatrenia, ale asi boli nedostatočné. Na nohách, som už týždeň nosil závažia, ládoval som sa minerálkou s obsahom magnézia. Deň pred vandrom som si dal aj vitamínové šumivé tabletky. Možno to pomohlo. Vek a mizernú kondičku neoklameš.
Tak som zastavoval. Kochal som sa okolitou prírodou, slnko pekne svietilo (spomenul som si na to aj doma, keď som sa pozeral do zrkadla). Minul som odpočívadlo Suchá hora. Obišiel som údolie s potokom Terebľa. Aj som rozmýšľal, či si to nereznem priamo. Teda cez údolie. Najprv dole a potom hore. Vyzeralo to omnoho kratšie, ako naokolo po vrstevnici. Minimálne, čo sa týka vzdialenosti. Časovo a namáhavosťou by to bolo „asi“ horšie.
Ďalšia obeť krutej zimy
V diaľke sa mi pomedzi stromy objavil hrad. Slanský hrad, o jeho histórii som písal v tomto článku. Chcel som ho odfotiť. Siahol som na krytku, ktorú som mal mať na objektíve a tá… Tam nebola.
Dofrasa. Znova som stratil krytku! Stáva sa mi to prevažne v zime, keď mám v rukách palice. Fotoaparát sa mi hompáľa na krku a stane sa, že sa dotkne palice a vtedy mi krytka odletí. No nič, vybral som náhradnú. Keď prídem domov, tak si budem musieť objednať nové, aj do zásoby (objednal som si 4 kusy).
Sedlo Malý Milič
Blížil som k sedlu Malý Milič, zbadal som altánok aj domček. Hneď mi bolo lepšie. Pridal som do kroku a o 12.10 h. som už mal zložený batoh v prístrešku. Bol som uťahaný a nemal som vôbec chuť pokračovať ďalej.
Rozbalil som si batoh, vybral karimatku, to aby som nesedel na studenom. Vonku sa ocitol rožok a spoločnosť mu robila termoska s čajom. Popozeral som domček a už som rozmeriaval vzdialenosti na zavesenie hamaky. Už som to mal v oku a budem trocha chránený pred vetrom.
Sadol som si a dal som sa do konzumácie primrznutého rožka. Našťastie čaj bol ešte dostatočne horúci, teda sa to ako‑tak vyrovnalo (s tým rožkom). Kým som jedol, tak mi došla spoločnosť zo Slanskej Huty. Vraj sa im šlo celkom ľahko, lebo niekto pred nimi už prešľapal cestu. Rado sa stalo…
Obzeral som okolie domčeka, na druhej strane som bola dreváreň a kadibudka. Pred kadibudkou som odpratal sneh a dvere sa už dali otvoriť. Neviem, čím to bolo, no keď som zbadal kadibudku, tak ma hneď pritlačilo.
Pokračovať?
Najedol som sa a vyprázdnil. Vraví sa, že všetko so všetkým súvisí. Svaly na nohách si odpočinuli. Bol som v pohode. Čo by som tu robil do večera? Tak som sa znova zbalil a vydal som sa na cestu – smer Veľký Milič – sedlo.
Šiel som po žltej značke, mierne som, stúpal až do dolinky, kde žltá značka odbáčala doľava a začala stúpať. Kukol som do mapy a… Ne, ne! Ja tadiaľ nepôjdem, nebudem to predsa obchádzať. Pôjdem pekne po zvážnici, ktorá vedie doprava a po vrstevnici. Neskôr, na mieste, kde je najmenšia vzdialenosť medzi hrebeňom a zvážnicou si to reznem do svahu a tých 80 metrov na hrebeň nejako prejdem.
Po zvážnici
Odbočil som na zvážnicu, ktorá sa zužovala. Stromy okolo mali pod ťarchou snehu ovisnuté konáre, ktoré vytvárali klenbu ponad cestu. Popod sa muselo opatrne, stačil jeden neopatrný dotyk a všetok sneh z konárov spadol na cestu. To v tom lepšom prípade, v tom horšom, rovno na mňa.
Už som s priblížil k miestu, kde by som si to mal reznúť smerom na hrebeň. Všade hustá mladina, ktorá vytvorila nepreniknuteľnú hradbu, cez ktorú som sa nevedel dostať. Ba ani kraj zarezanej zvážnice do svahu mi to veľmi neuľahčil.
Na snežniciach mám zospodu hroty, ktoré majú zabezpečiť nešmykľavosť najmä na zmrznutom povrchu. Žiaľ ani tie hroty mi nepomohli. Snažil som sa odpútať od zvážnice. Vzdal som to. Ani veľmi neľutujem, lebo sa mi začali otvárať krásne výhľady do podhoria. Obchádzal som Suchú horu, odfotil som Slanský hrad, už bez stromov, ktoré by mi zavadzali vo výhľade.
Kde budem nocovať?
Ale, kde budem spať? Plánoval som, že ďalšiu noc prespím pod Skárošskou vyhliadkou.
Zvážnica ma mala doviesť na Vlašskú lúku, pri Malej Márovke, odkiaľ je na najsevernejší bod Maďarska len na skok (teda pod Skárošskú vyhliadku). A má tam byť aj altánok, rovnaký ako na Veľkej Márovke, či v sedle Malý Milič.
Kde som nakoniec nocoval? To až v ďalšom pokračovaní.
