Na Márovky so Stanom
Vraví sa, že neplánované veci zvyknú dopadnúť najlepšie. Ako to všetko začalo?
Začalo to v sobotu, tým, že som si prichystal turistické topánky pred dvere a batoh do kuchyne. Vyrážať som chcel v nedeľu ráno a v tom… Niekto zvoní pri dverách. Prišiel Stano (veľmi dobrý sused!) a hneď sa pýtal:
- Ideš na túru?
- Idem, zajtra skoro ráno.
- Aj by som šiel s Tebou
- Veď poď, budem len rád, aspoň pokecáme.
Dodržiavanie zákonov a nariadení
Nočný výšľap
Zaparkoval som v Skároši o pol piatej ráno a chystali sme sa na pochod. V dedine sme ešte čelovky nepotrebovali, ale mal som ju po ruke, či vlastne po vrecku.
Pri brode potoka Márovka som už čelovku nasadil na hlavu a zapol ju. Bez nej bola tma ako v rohu. Bez problémov sme prebrodili potok Márovka. Ja som prešiel krížom cez vodu a Stano, verný svojmu menu, preplachtil cez neho.
Míňal som známe miesta, veď som tu bol pred necelými 3 týždňami. Tentoraz som si všímal aj okolie. Zbadal som aj starý mlyn, ktorý mi predtým unikol pozornosti (toto vôbec nechápem, lebo som šiel za vidna).
Minuli sme kameňolom a na ceste som zbadal, že sa niečo hýbe. Bol to hlodavec, ktorý skackal po zmrznutej ceste (asi myš, klikni na fotku a otvorí sa väčší obrázok v novom okne). Mohlo byť okolo -8º C. Maskovanie mal dokonalé (ten hlodavec)! Ak by sa nehýbal, nemal som šancu si ho všimnúť. Dokonale splýval s pozadím.
Stúpali sme po zmrznutej lesnej ceste. Stúpanie nebolo výrazné, ale stále. Stano si to šinul vpredu a ja som sa za ním vliekol ako nejaký chvostík. Začalo sa rozvidnievať.
Štátna hranica
Došli sme na najsevernejší bod Maďarska, kde bol altánok kruhového tvaru (typický pre túto časť Slanských vrchov) a informačná tabuľa – Lúky Oláh. Sadol som si na lavičku v altánku, aby som si odpočinul. Stano plný energie pobehoval okolo. Ja som bol rád, že sedím. To som však ešte nevedel, čo ma čaká.
Skárošská vyhliadka
Vyšiel som z altánku a Stano si už veselo vykračoval k Skárošskej vyhliadke. Ja som sa pozrel hore za ním a hneď som stratil chuť. Taký stupák! Krátky, ale strmý. Nakoniec aj ja som vyšiel na Skárošskú vyhliadku, kde už boli dvaja turisti. Mali tam rozložený statív a fotili. Aj ja som urobil pár fotiek.
Tatry zo Skárošskej vyhliadky
Bolo vidno Vysoké Tatry. Slabučko, ale bolo! Ja som si ich pozrel až doma na fotkách. Rýchlo som urobil pár fotiek, bola zima. Pocitová teplota bolo niekde okolo -15º C. Hneď som prosil Stana, aby mi pozapínal vetráky pod pazuchami na mojej bunde.
Friškom sme pokračovali ďalej. Medzi stromami, v lese to nebolo až také hrozné. Vietor nefúkal a teplota o 07.00 h. bola len -5º C a začalo vychádzať slnko.
Veľký Milič
Prešli sme sedlo pod Veľkým Miličom a vystúpali sme na Veľký Milič. Veľký betónový monolit nám s určitosťou oznamoval, že sme na vrchole. Okrem toho tu bolo aj nekryté sedenie s ohniskom, ktoré sme vzhľadom k počasiu ani nevyužili (ešte stále pofukoval mierny vetrík).
O necelých 10 minút sme došli k vyhliadkovej veži „Károlyi kilátó“, odkiaľ bol veľmi pekný výhľad na hrad Füzér v Maďarsku.
Po hranici
Pokračovali sme po štátnej hranici ďalej na juhovýchod. Zhruba po dvoch kilometroch a dosť výraznom klesaní sme došli na koniec Britkej dolinky. Bolo načase pozrieť sa do mapy a na vzdialenosti, ktoré nás ešte čakajú.
Mohli sme pokračovať po hranici cca 2 kilometre dole a potom späť hore ďalšie 2 kilometere, alebo si to reznúť dole svahom necelý kilometer. Rezli sme si to! Vyšli sme pri posede, pod chatou Kopáska, ktorú som tiež chcel vidieť. Chcel som vidieť aj prameň Bodnár, ale prameň bol na tej dlhšej trase a nedá sa vždy všetko.
Chata Kopáska
V dolinke pod Chatou Kopáska som si obzrel prameň. Strieška prameňa bola posunutá v dôsledku pádu stromov, ktoré zničili celé pramenisko. Strieška prežila. Vyšli sme kopcom k chate Kopáska.
Je to veľká priestranná chata Lesov SR. Jednoducho, ale účelne vybavená. Spred chaty je pekný výhľad na celú Východoslovenskú nížinu (ak je pekné počasie).
Urobili sme si, krátky odpočinok. Slnko hrialo, vietor pofukoval len občas, tak bolo super. Nohy si odpočinuli a my sme pokračovali ďalej smerom k sedlu Malý Milič.
Sedlo Malý Milič
Od chaty Kopáska som si to namieril dole po asfaltke. Ešte dobre, že zo správneho smeru sa blížil pes aj so svojou paňou. Hneď som sa zorientoval a začali sme stúpať (znova). Stano plachtil vpredu a krúžil, kým som ho ja dobiehal. Snehu bolo na tomto mieste fakt dosť.
Po stúpaní sme vyšli na asfaltku, ktorá nás doviedla k chate v sedle Malý Milič. Tu som to už poznal. Zložili sme sa v altánku, každý si vybral to svoje. Ja doma pripravené rožky, teplý čaj z termosky. Stano sa nezaprel a zobral zo sebou jedlo ako pre celý regiment.
Ďalší objekt, ktorý mi v zime ušiel pozornosti bol prameň, ktorý bol poniže sedla. Tentoraz som na to dával pozor. Objavil som prívodné potrubie, ktorá privádzala vodu z prameňa. Ešte stále mrzlo a voda cez potrubie nepretekala, no v prameni bolo vody dosť.
K Veľkej Márovke
Široká cesta s miernym sklonom nám dávala priestor na rozhovor. Rozprávali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom. Cesta ubiehala jedna radosť. Pri odpočívadle Suchá hora sme naďabili na partiu turistov.
Minuli sme Malú Márovkú aj Vlašskú lúku a dorazili sme k Veľkej Márovke. Pozrel som si búdu, kde som minule prespal. Ani sme sa nezdržiavali, pokračovali sme ďalej.
Pozrel som si studničku Márovku, ktorá bol pri ceste. Túto som si minule tiež nevšimol, ale som ju ani nehľadal.
Do Skároša
Odtiaľto už len dole – do Skároša. Aspoň som si to myslel. Prechádzali sme miestom, kde H. CH. Andersen sa nechal inšpirovať kamenných trolmi v rozprávke Frozen (či skôr dizajnér B. Schwab). Snehu už bolo pomenej a aj teplota okolia bola iná ako na snehových poliach.
Stano si všimol, že cesta robí veľkú okľuku. Neskrátime si ju? Prečo nie? Tak sme si to skrátili, tak že sme urobili o jeden kilometer naviac (ďalšia Igorova skratka). Ako? Jednoducho. Pri tom skrátení sme vyšli na pravú stranu Židovského potoka (v smere toku). Správne sme mali byť jeho na ľavej strane.
Neľutujem. Boli sme na slnečnejšej strane, teplejšej strane. A sa tak aj volá Teplá stráň. Bolo cítiť prúdenie teplého vzduchu ako stúpa hore po stráni. Krásne výhľady do doliny Židovského potoka, ale aj do doliny Panského lesa. Obišli sme horáreň Červený vrch s krásnym výhľadom na jazerá v Čani a v Geči a aj na Košice. K autu v Skároši sme došli vo veľmi dobrom čase! Boli len dve hodiny popoludní.
Štatistika túry:
Prejdených: 25,7 km (podľa GPS)
Stúpania: 1 128 m
Klesania: 1 128 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa túry.